O tých, ktorí utekajú

Autor: Petra Barteková | 26.8.2013 o 13:18 | (upravené 26.8.2013 o 16:30) Karma článku: 5,08 | Prečítané:  712x

Vojnou zmietanú Sýriu opustilo už miliónte dieťa, uviedli pred pár dňami UNHCR a UNICEF. Správa nás zastihla práve medzi detskými utečencami zo všetkých kútov sveta, s ktorými sme v Belgicku dva týždne pracovali.

„Azylové centrum? Ale však tu predsa nie je vojna !" Taká bola reakcia holandských teenageriek na informáciu o mieste našej letnej dobrovoľníckej aktivity.

Centrum pre žiadateľov o azyl Ter Dennen sa nachádza vo flámskej časti Belgicka, pri dedinke Lanaken blízko holandskej hranice. Dvadsať minút pešo od najbližších domov, uprostred lesa. My sme sa do neho dostali ako skupinka 14 dobrovoľníkov z celej Európy, ktorých úlohou bolo pripravovať aktivity detským žiadateľom o azyl počas dvoch augustových týždňov.

Centrum nie je spravované vládou a pre jeho chod sa tak robia zázraky z minima. Spadá pod belgický Červený kríž, čiže peňazí nazvyš veľa nie je. Budova má kapacitu 210 ľudí, počas nášho pobytu ich v nej žilo asi 150. Prvýkrát po rokoch je tak nenaplnené. „Prešli sme zo situácie kedy belgické azylové centrá nával utečencov nezvládali a vytvárali sa pre nich len provizórne ubytovania do situácie, kedy zatvárame časti zariadenia," povedala nám riaditeľka centra počas nášho stretnutia s ňou. Hoci by sa mohlo zdať, že utečencov je menej a je to dobrá správa, dôvody sú podľa nej skôr v zmenenej (ešte sprísnenej) európskej, aj belgickej legislatíve.

Rovnakí

Život ľudí v tábore je podmienený mnohými pravidlami, môžu však chodiť von a zobrať si 10 dní z mesiaca tzv. prázdniny; to znamená dni, kedy prespia u známych, či priateľov. „Rezidentov sa radšej príliš veľa nevypytujte," upozornila nás hneď po príchode pracovníčka centra, „ak budú chcieť, povedia vám niečo aj sami." A tak aj bolo.

Počas dvoch týždňov sme si s niektorými vytvorili zvláštny vzťah; dočasný, ale o nič menej intenzívny. Ľudia s nami chceli zdieľať svoje príbehy, starosti, či radosti. Pár minút konverzácie, či spoločné tancovanie na dvore centra pre nich bolo to najcennejšie, lebo to, čo potrebujú, je necítiť sa iní.

Spoznali sme afganských chalanov, ktorí v jeden večer navarili pre všetkých to najchutnejšie jedlo, aké som za dva týždne jedla. Mali dôvod na oslavu, jeden z nich „dostal papiere". Azyl však v Belgicku dostane len každý piaty žiadateľ, väčšinu čaká negatívna odpoveď a návrat do krajiny, alebo pobyt načierno. V oboch prípadoch je však isté jedno; skutočná realita ich čaká až za bránami centra.

Iné detstvo

Samotná práca s deťmi bola nesmierne zaujímavá. Trávili sme s nimi doobedia a poobedia; keď to belgické počasie dovolilo, hrali sme sa vonku, poobede sa väčšinou začínalo praktickými dielňami a končilo opäť vonku pri futbale, volejbale, či basketbale.

Na starosť sme ich mali asi dvadsaťdva (aj ich bolo tento rok menej) vo vekovom rozmedzí rok a pol až dvanásť. Do školy chodia s domácimi deťmi z okolitých miest, vďaka čomu už za pár mesiacov vedia komunikovať v holandštine. Angličtine naopak rozumela len mizivá časť, hovorilo sa teda všelijako: väčšinou zmeskou holandštiny, angličtiny, francúzštiny, španielčiny, ruštiny, taliančiny, rukami, nohami... Nazvali sme to „children´s language".

„Naše" deti boli rovnaké ako všetky iné; ubehané, plné energie, niekedy nedisciplinované a oduté, no predovšetkým hravé a baživé po pozornosti. Iba občas nám nevedomky pripomenuli, že si počas pár rokov svojho života niektoré prežili až príliš mnoho zlého.

Ako sedemročná Mina. Pár dní jej trvalo, kým sa na nás začala usmievať a veľmi rada sa nechala silno objímať. Počas jednej z tvorivých dielní vyrobila z korálkov veľké srdce, čierne. Na inú farbu sme ju vtedy nenahovorili.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?