Dnes prišli k nám do baru raňajkovať dve mladé ženy. V pauzách počas jedenia mala jedna ruky v dlaniach tej druhej a pri rozlúčke sa pozdravili pusou a slovami: „Tak čau, láska!“ Tvorili pár, veľmi milý pár.
Po tom, čo odišla aj druhá dievčina, strhla sa medzi mnou a kolegyňou debata o homosexualite a ja som po neviemkoľkýkrát počula staré známe: „Je to amorálna vec, mali by sa zmeniť a pochopiť, že je to iba taká módna vlna, mali by sa hanbiť“ a veľa iného.
Ostalo mi z toho smutno, vieš? Predstavila som si, ako by som sa cítila ak by niekto, ešte aj dnes v dvadsiatom prvom storočí, takýmto spôsobom hovoril o mne, alebo o mojich blízkych. Nazývajúc ich osobami, ktoré by sa mali cítiť previnilo za to, „akou cestou sa rozhodli vydať“. Potom som sama sebe položila otázku: „A keby niekto takto hovoril o niektorom z mojich budúcich detí?“
Môj drahý budúci syn, práve pre toto ti teraz píšem. Aby som ti povedala, že ak by si sa náhodou narodil ako gay, želala by som si, aby si bol šťastný taký, aký si. Chcela by som byť schopná ti vysvetliť, že sa nemáš za čo hanbiť a že amorálne sú v živote úplne iné veci.
Rada by som ti tu a teraz sľúbila, že ľudia na teba kvôli tomu nebudú zazerať e nebudú o tebe hovoriť v zlom, ale bohužiaľ to urobiť nemôžem; vidím totiž realitu, ktorá ma obklopuje.
Ak by si sa narodil ako hetero, dúfam, že budem schopná naučiť ťa vlastnou hlavou rozlišovať tie skutočné amorálne veci e že ťa dokážem vychovať k tolerancii voči menšinám, a to nielen tým sexuálnym.
Pretože počuť ťa vysloviť veci, ktoré som počula vysloviť druhých dnes ráno, by ma veľmi bolelo.
Pusu,
Tvoja budúca mama
